Definitívny konec Jalty

Keď koncom minulého týždňa vodcovia členských krajín Atlantickej aliancie NATO vydali spoločnú deklaráciu na konci dvojdenných pravidelných rokovaní, konaných tentoraz v Londýne, nielen prezident Spojených štátov George Bush, ale aj mnohí skúsení politickí komentátori hovorili o historickom bode obratu, a pritom vôbec nie je isté, že všetci mali na mysli to isté. To v politike nie je nič neobvyklé - konsensus býva oveĺa podozrivejší než škriepky. Pre nás však bude dôležitejšie triezvo zhodnotiť, čo sa vlastne stalo a prečo na konci onoho prvého júlového týždňa v Lodnýne?

Predovšetkým však treba povedať, že motívom rozhodnutia najvyšších predstaviteĺov NATO bola dojemná zhoda o potrebe pomôcť Michailovi Gorbačovovi, atakovanému práve v týchto dňoch sprava i zĺava. Lebo na západe rozhodne prevláda obraz slabého sovietskeho prezidenta, klátiaceho sa vo vetri kritiky, prichádzajúcej naň sprava i zĺava. Tomuto „slabochovi“ však vďačíme za to, že v ZSSR rozpútal sily, ktoré dnes spytujú i najposvätnejšie dogmy socializmu a ktoré v neposlednom rade pomohli zmiesť zo svetovej scény pokrytecké a fiktívne pavedy zvané dialektický materializmus a vedecký socializmus. Medzi mnohým iným bol výsledkom tejto Gorbačovovej činnosti pád komunistických režimov v krajinách strednej a východnej Európy, a teda aj privilégium, že po nežnej revolúcii nášho vlastného razenia už nemusíme kopírovať sovietske chyby ale môžme si dovoliť naše vlastné. Súdiac podĺa priebehu 28-ho zjazdu…