0:00
0:00
Astrounat Brázda
Odvaha nejen číst

Literární příloha23. 6. 202417 minut

Paličku treba odstreliť, nalomená neplatí!!!

Help. (2021)

Rána sú všetky rovnaké. Zobúdzam sa na hlasné zaškrípanie plechových dverí a vôňu kakaa. Biely rožok s maslom, sladké mlieko s Grankom. Moje najobľúbenejšie jedlo. Kým sa najem, Babička skladá posteľ, niekoľkými rýchlymi pohybmi z nej vyčaruje stôl s dvoma protiľahlými lavicami a uloží páperové periny do vstavaného perináka. Potom pred našu vétriesku vynesie drevený, lakovaný hokerlík a položí naň biely smaltovaný lavór. Pomaly, takmer obradne do lavóra vlieva vodu z veľkej hliníkovej kanvy a díva sa pri tom smerom k nízkemu socialistickému paneláku. „Jen ať chrapouni viděj,“ šomre si popod nos. Vtedy ešte netuším, že takto chce všetkým našim susedom ukázať, že hoci: „Nám voda neteče až do nosu a musíme si pro ni chodit na městskej hajzl,“ že napriek tomu sme čistotní a každý deň sa umývame. Chrapouni sú všetci okrem nás. Hovoríme im aj gádže. Chrapouni a gádže sú preto, lebo nie sú ako my. My sme světskí. Viem o tom, odkedy si pamätám, ale je mi to jedno. Neviem, či aj oni nás považujú za svojich susedov, pretože my s nimi v paneláku nebývame. My máme svoj domov odstavený pár metrom pred tým ich. Niektorých vôbec nezaujímame, iní sa pravidelne chodia sťažovať na emenvé, že im tou vojenskou opachou – našou vétrieskou a tou drevenou búdou –, Babičkinou strelnicou, kazíme výhľad na námestie. Bývame totiž vo veľkom modrom nákladnom aute Praga Vé tri Es. Ja, Babička a děda Pech. Ten síce pred pár rokmi umrel, ale Babička o ňom stále tak často hovorí, že mám pocit, že tam žije s nami. Po nociach ho počujem chodiť po štrku okolo nákladiaka, alebo sedieť na drevených schodíkoch pristavených k plechovým dverám. Do tmy na ťahacej harmonike vyhráva pomalú, clivú melódiu, ktorou akoby chcel vypovedať, čo znamená jeho meno, meno Pech. Smola, psota, bieda. Nasleduje ranná očista. Babička ma postaví k lavóru, rýchlym pohybom vyzlečie vrchnú časť pyžama a mokrou žinkou, v ruke posiatej zlatými prsteňmi, mi niekoľkokrát omyje ešte ospalú tvár. Dvíha mi ruky do výšky a umýva pod pazuchami a na chrbte. Mám päť rokov, ale už sa cítim byť ženou a malými rukami si zakrývam malé telo. Babička sa smeje: „Nebuď dilinka, nestyď se, ještě nemáš za co.“ Drhne ma viac, než je potrebné. Zohýba sa a vystiera, zhlboka dýcha, usmieva sa a vždy keď sa chcem otočiť, natáča ma späť smerom k paneláku, aby na nás z balkónov dobre videli všetky ženy, ktoré tam vešajú prvú dnešnú várku opratej bielizne a všetci ich muži, ktorí tam mlčky pofajčievajú. Hoci je leto, drkocem zubami, lebo voda je vlažná a obrázok Panenky Márie, ktorý má Babička na krku, zavesený na hrubej zlatej retiazke, sa mi sem-tam prilepí o mokré telo. Kým si čistím zuby a pastu s vodou vypľúvam do štrku, ona, dívajúc sa do spätného zrkadla, si tupíruje do výšky svoj havraní drdol. „Ňák mi to dneska drží na khůlo,“ uhládza si načesané vlasy. Ale to už hodiny na kostole odbíjajú deviatu a je čas ísť do kšeftu.

 

↓ INZERCE
Inzerce Budvar
Inzerce Budvar

Každé ráno nám musí niekto pomôcť otvoriť strelnicu. „Pane, bujte tak hodnej, pojte nám pomoct,“ vyzýva Babička okoloidúcich mužov a vypína špicatou podprsenkou podopretú hruď. Děda Pech jej klepe na rameno a naznačuje, že chce pomôcť, ale ona sa naňho ani nepozrie. Sedím na obrubníku a smejem sa, lebo děda Pech hrá nahnevaného, mračí sa, smiešne chodí a kope okoloidúcich do zadku. „Čemu se směješ, dilinko?“ opýta sa Babička „Víš přece, že já s tou rukou nemůžu. Mám ji zlámanou nadvakrát a nemám v ní žádnou sílu. Jestli nám někdo nepomůže, tak nevotevřem.“ V poslednom čase nám najčastejšie pomáha Bukši. Skoro každé ráno stojí na chodníku, opretý o plot kostola. Vo svojich vyžobraných nohaviciach a o niekoľko čísel väčších topánkach je tým prvým, čo Babička vidí, keď otvorí dvere. „Už je tady zase ten němej Romák,“ hlási mi posmešne jeho prítomnosť a dvíha mu na pozdrav obočie namaľované čiernou ceruzkou. Bukši sa radostne zavrtí a potom čaká, čo sa bude diať. Umyté a učesané urobíme pár krokov od vétriesky. Tam stojí Babičkina strelnica. Drevom mahagónovej farby obložená maringotka s otváracími vekami na jednej zo strán. Babičkino kráľovstvo. Jej samostatnosť, pýcha a živobytie. To posledné, čo jej ostalo z malého lunaparku. Babička odomkne dvere, ale ja vchádzam dnu prvá a v tme, po pamäti dvíham malé železné zarážky, ktorými sú veká prichytené k stĺpom. Hneď ako sa od nich oddelia, vznikajú medzi nimi tenké škáry, cez ktoré presvitá svetlo zvonku. A tu prichádza čas pre Bukšiho, alebo kohokoľvek, kto je poruke, hlavne, aby sme už otvorili. Babička starou, vypĺznutou metlou zvnútra vytláča ťažké veko dohora a zvonku ho dvíha Bukši, alebo ja, keď budem staršia a silnejšia, alebo ktokoľvek iný. „Dej pozor, ať tě to nepraští do makovice,“ hovorí nahlas Babička Bukšimu, ale ten už silnou, žilnatou rukou v letku chytá plochú železnú tyč, ktorá sa zdvihnutím veka s lomozom uvoľnila a jedným rýchlym pohybom dierku na jej konci vsádza na železný kolík v stĺpe. Ten istý úkon zopakuje aj na druhej strane prvého a na oboch stranách všetkých troch viek. Pri pohybe sa mu odhrnie špinavá košeľa s krátkym rukávom, na chvíľu odhalí jeho šľachovitý biceps a štipľavý smrad z podpazušia. „Fuj, ten škutí, viď, zelinko?“ zamračí sa Babička a zhlboka vydýchne, asi preto, že sa nikomu pri otváraní nič nestalo. Bukši je trocha zadýchaný, má doširoka otvorené bezzubé ústa a civie na Babičku. Žeby to bol on? Žeby bol do nej zamilovaný? 

Předplaťte si Respekt a nepřicházejte o cenné informace.

Online přístup ke všem článkům a archivu

Články i v audioverzi a mobilní aplikaci
Možnost odemknout články pro blízké
od 150 Kč/měsíc