0:00
0:00
Astrounat Brázda
Odvaha nejen číst

Literární příloha23. 6. 202411 minut

Babička©

Babička práve v Kauflande vkladá do košíka vreckovky K-klasik nevalnej kvality a potom spolu s Anetkou hľadajú, v ktorej pokladni sedím, vykladajú tovar na pás, Anetka sa pýta, kedy končím a či mám všetko do školy, brigádujem tu v tomto Kauflande, lebo potrebujem peniaze na cigarety a pivo, a spreneverené prachy za lístky na obedy, oblečenie a pomôcky do školy nestačia, ale Anetke to, samozrejme, takto nie je predkladané, jej vravím, že si chcem nasporiť, Anetka nevie, že keď mi dá na topánky, kúpim si tie najlacnejšie a klamem jej, že stáli o dvesto korún viac. Doúčtujem im nákup a kým Babička platí, Anetku pozdraví nejaký človek od vedľajšej pokladne, otočím sa, je to Stano, „ahoj,“ vravím mu, zamáva a spolu so ženou, hádzanárskou ľompou, odchádza, Babička mi platí a pýta sa „Anetka, to kto bol ten pán?“ „Tvoj syn,“ povie Anetka a Babička sa zháči, zrazu nevie, asi prvý raz v živote nevie, čo má povedať, a tak nepovie nič, tvári sa, že to nebolo, to je v Rodine bežný spôsob riešenia nepríjemných situácií – tváriť sa, že to nebolo; vydávam im a odchádzajú, nemôžem sledovať, čo sa deje ďalej, lebo k mojej kase prichádza cudzia frustrovaná arogantná pizda s pomarančmi; v tej chvíli ju v duchu ešte nazývam zákazníčka, ale keď ma okríkne, že či musím s tou jej veľactenou sieťkou pomarančov tak hádzať, keď blokujem jej nákup, poviem „prepáčte,“ vezmem sieťku z pultu, dvihnem ju do výšky jej očí a jebnem ňou o zem. „To by vyzeralo takto, keby som ňou hádzala.“ Kým sa stihne nadýchnuť, zjaví sa pri vedľajšej pokladni istý Pán, vykladá na pult nejaké položky a ja sa celá rozklepem, lebo Pána si veľmi dobre pamätám, je to presne ten Pán, čo mi v roku 1998 kúpil celý lístok na autobus, zabezpečil môj prvý pobyt v gynekologickej ambulancii a potom ma chodil po škole čakať a presviedčať, aby moja matka stiahla trestné oznámenie. A zrazu som arogantnej pizde vďačná, lebo keby pri mojej pokladni neboli rozsypané pomaranče, možno by prišiel sem. Je desať večer, idem domov, pri Mláčke slopú Jarko s Jusufkom, nazdravie, kokoti, pomyslím si, tiež by som radšej slopala, alebo sa zdôverila otcovi, že som videla Pána a že Babička videla svojho syna a nespoznala ho, lenže Jarkovi je to jedno, Jarkovi som celá ja jedno, Jarkovi nie je trápne, že jeho pätnásťročné decko ide z roboty a on sedí za krčmou. Doma si obúvam čierne papuče číslo tridsaťosem a zaliezam do izby po Babičke, pozriem na samý vrch do bytovky oproti, Babička nesvieti, šak nemuši bic vyšviceno jak v kosceľe, ale vidno, že pozerá telku. „Vyšviceno“ bola jedna z tých mála viet, ktoré prednášala vždy v origináli, inak sa tvárila, že po šarišsky vlastne ani nerozumie, mestská, malomestská Babička; okrem vyšviceno najčastejšie vety v mojom detstve boli „sprava možeš“, to vždy Anetke na križovatke, keď sme šli z chaty, „nejedz v posteli“ a „neolizuj toten nožik“, to vždy mne, všetko s vychodňarskymi slovami, vychodňarskym prizvukom, ale bez nárečia, tak rozprávala Babička, tá Babička, čo mi tu v izbe láskavo ponechala prastarý televízor, lebo ona mala v byte druhý po pani Rupovej, televízor, na ktorom v tento už aj tak podžubaný večer zapínam STV2, pochopiteľne, že nie ovládačom, televízory s ovládačmi ešte stále majú len tie deti z lepších rodín, ktoré po totej revoluciji chodili v ružových elasťákoch, nevynášali jelenicovú garderóbu z pivnice a svoje izby nazývali „detská“, lebo tam mali nové drevotrieskové nábytky a fakt to boli detské, a nie babičkovské izby. Je rok 2000, na STV2 ide film, ktorý v tento demolačný večer završuje moju demoláciu. Ak som si niečím istá, je to to, že Babička určite v byte po pani Rupovej, toho času svojom byte, nepozerá film na STV2. Ja pozerám a ešte k tomu aj menštruujem – možno preto som pizde jebla tou sieťkou o zem –, takže počas filmu vysmrklím celý balíček K-klasik z toho rodinného balenia, čo Babička pred niekoľkými hodinami vyložila na pult pri mojej pokladni v Kauflande, ale asi nie kvôli krámom smoklím, ale preto, že demolačný film bol o šestnásťročnom dievčati, do ktorého sa zaľúbi asi štyridsaťročný muž, film končí, samozrejme, nahovno, ale menej než moja realita, realita z roku 1998, keď sedím v Parku a zaľúbene sa pozerám na Jima Morrisona, ako hrá na gitare, potom si balí tabakovú cigu a o niečom sa rozpráva s kamošom, netrúfam si ísť bližšie a už vôbec si sadnúť k nim, hoci tu je to všetko také komunitné, každý sa kamaráti s každým, možno by som si od nich mohla vypýtať cigu, každý večer si predstavujem, ako to spravím, ale v skutočnosti sa na to nikdy nezmôžem a iba obdivujem staršie dievčatá, ktoré sa po Parku pohybujú úplne prirodzene, s hocikým sa bavia, smejú, s niektorými sa aj kamarátim, ale tie tu dnes ešte nie sú, sú tu len chlapci a k tým sa sama hanbím ísť, tak len sedím a rozmýšľam, či si mám zapáliť, dnes mám len tri Marsky, čo som ukradla ocovi, viac sa nedalo, mal málo, všimol by si. Spoza stromov sa blížia nejakí ľudia, pozriem sa, či medzi nimi nie sú kamošky, ale zas len chalani, chalani a Pán, najuznávanejšia osoba v Parku, má tridsaťšesť a načítaných beatnikov, čo ja vtedy vôbec neviem, kto sú, a vyzná sa v hudbe a fotí na analóg a fotky si sám vyvoláva, ale to v tomto čase, keď ešte v Malomeste nie sú ani prvé mobilné tehlové Ericsony, nie je nič výnimočné. Skupina zíde do Parku, ani si neuvedomím, že na nich čumím, len sa mi zrazu stretne pohľad s Pánovým a on niečo vraví chlapcom a potom sa od nich oddeľuje a ide ku mne a ja spanikárim, lebo mám trému, lebo si neviem predstaviť, že poviem súvislú vetu, ale ani netreba, lebo hovorí on, sadá si ku mne na trávu, núka mi cigu, z tašky cez plece vyťahuje Hrabala a pýta sa, či som čítala, poviem, že nie, hanbím sa, to asi v sídliskovej knižnici nemali, dáva mi ju, že nech si prečítam, potom z tašky vyťahuje aj víno, jablčné čučo v olejovke, otvára ho zubami a dáva mi napiť, ako keby sme sa poznali sto rokov, odpijem si, je to hnusné, ale aj tak si dám ešte dva glgy a zaevidujem, že je ticho, Morrison prestal hrať, pozriem jeho smerom a on pozerá naším smerom, Pán sa ma všeličo pýta a ja mu niečo odpovedám, ale v duchu sa zaoberám iba tým, že toto je ten moment, keď som stúpla v Morrisonových očiach, odteraz ma bude uznávať, lebo si ku mne prisadol Pán a ja s ním pijem víno, hej, mám trinásť, čučo v olejovke považujem za víno, tak ho pijem a ešte neviem, že na základe tejto situácie ma odteraz bude uznávať nielen Morrison, ale každý v Parku, ani že onedlho budem doma ešte viac klamať, budem ukážkovo klamať, budem majsterka v klamaní. Zrazu mám kopu kamarátov, s Pánom sa rozprávam skoro každý deň, požičiava mi knižky a kazety s hudbou a ja ich po večeroch potajomky čítam a počúvam a hltám, a potom raz príde a povie, že mi chce niečo ukázať, ideme spolu k hlavnej stanici a ja celý čas tŕpnem a modlím sa, aby sme nestretli nikoho známeho, to by som doma nevysvetlila, že chodím po meste s takým človekom, pri stanici ideme okolo smetiakov, v bordeli pod nimi je pohodený čierny obal, „zober to,“ káže Pán, zohnem sa a dvíham to zo zeme, vraví mi, aby som to otvorila, z obalu vypadne niekoľko čiernobielych fotiek s nahými dievčatami, väčšinu z nich poznám z Parku. Potom ma Pán prvý raz berie do Džury, legendárnej karčmy, o ktorej som už v Parku veľa počula, raz sme tam s kamoškami skúsili ísť, ale vyhodili nás hneď pri dverách. Teraz tam sebavedome vkráčam a nikto si na mňa nedovolí otvoriť ústa, lebo som s Pánom, sadáme si do boxu úplne vzadu a Pán objednáva dve pivá, tyká si s obsluhou, tyká si s každým, pred trinásťročným deckom v pohode pristane pohár piva, cítim sa výnimočne aj divne, cítim sa asi aj zmätene, stále mám v hlave tie fotky a aj Morrisona a aj to, že keby toto Anetka vedela, už by som si tak skoro do Parku nevyšla, a keby to vedela Babička, nevyšla by som nikam do konca života. Nakoniec to nebude zaracha do konca života, ale len na dva roky, ale tam ešte nie sme, lebo sme stále v Džure a Pán mi vraví, nech nesedím oproti, nech si sadnem k nemu, v krčme je hluk a zle ma počuje, poslúchnem, lebo jeho z nejakých dôvodov vždy poslúchnem, aj keď mi vraví, že o ňom s nikým nemám hovoriť, aj keď mi podá čučo v olejovke, že sa mám napiť, aj keď mi určuje, čo mám čítať a počúvať, aj keď mi káže, aby som zodvihla obálku spod smetiakov, a aj teraz ho poslúchnem, keď mi vezme ruku a položí si ju na vtáka, v tejto Džure, v tejto zahulenej pivničnej karčme, rozopne si zips a dá mi ho do ruky, tu v tejto Džure pri zadnom stole v poslednom boxe, a ja pocítim niečo ako vzrušenie, niečo ako strach, niečo ako hanbu, niečo ako lásku, niečo ako odpor, cítim všetko naraz, nie ako v pivnici so Štroncerom, toto je iné, toto je dospelé, toto je iná pivnica... a toto je predovšetkým veľký problém, lebo je o desať osem a ja o ôsmej musím byť doma, čo nestihnem ani busom, ani behom, zároveň sa Pánovi neodvažujem povedať, že už musím ísť, hanbím sa, že musím byť o ôsmej doma jak malé decko, čo si o mne Pán pomyslí. Pribieham o pol deviatej, vyhováram sa, že nechodili busy, klamem, s kým som bola, Anetka cíti cigarety, klamem, že to kamošky fajčia, neverí mi, a vôbec, nemám sa čo stretávať s dievčatami, čo fajčia, nejako ju ukecám, že už sa to nestane, a na druhý deň namiesto do školy idem ráno do Parku, lebo tak som sa včera dohodla s Pánom, a Pán ma tam naozaj čaká, aj s pečiatkou od doktora, falšuje mi ospravedlnenku, suverénne sa podpisuje ako doktor a keď máme vybavené formality, berie ma na cintorín za Parkom. O tomto čase tam skoro nik nie je, zopár stareniek a dôchodcov, prechádzame sa a keď začne pršať, schováme sa pod prístrešok, tam mi to prvýkrát spraví rukou a keď prídem domov, na gaťkách mám krvavé škvrny, periem ich v umývadle, krv preteká cez plastový zachytávač špiny niekam do kanála, do stoky, pri tomto praní ešte netuším, že o pár dní mi Pán zlomí nové okuliare, keď mu ho odmietnem vziať do úst, a ja budem doma klamať, že sa to stalo v škole, že tam mi ich niekto zlomil, netuším, že keď v ten večer pôjdem domov, celú cestu pôjde za mnou, bude ma prenasledovať, ale ja si ho všimnem až vtedy, keď budem strašne potrebovať močiť a začnem sa rozhliadať po vhodných kríkoch. Potom sa už neodvážim zastaviť a odbočiť niekam, naopak, zrýchlim, spanikárim a poštím sa tesne pred bytovkou do nohavíc a doma ich hneď vyzlečiem a budem klamať, že ich v umývadle prepieram preto, že som to dostala, a počas toho prepierania mi dôjde, že Pán už teraz vie, kde bývam. Ale ja neviem, že ma zajtra počká pred školou a ospravedlní sa mi za tie okuliare, presvedčí ma, aby som s ním šla do Džury, aby sme sa v dobrom rozlúčili, ani to netuším, že to bude nadlho posledný deň, keď budem mať akú-takú slobodu pohybu, a ani to netuším, že si v tejto súvislosti spomeniem na Ľuboška; vlastne nespomeniem, to nie je presný výraz, mne to celé až v ten deň dôjde, keď sa ráno Magda zobúdza na buchot, do domu vbiehajú policajti a ju strašne bolí hlava, nechápe, kde je, nechápe, čo sa deje, policajt jej káže, aby sa obliekla, druhý policajt o niečom diskutuje s Pánom, Magda sa nevie zorientovať, nevie, kde má veci, kde má gaťky, kde vôbec je, kde bola včera, nič nevie, potom už len zaznamená, že ju policajti nakladajú do auta, berú ju na policajnú stanicu, kde jej nedovolia ísť samej ani na záchod, jeden stojí celý čas za pootvorenými dverami erárneho hajzla a „viete, slečna, my si nemôžeme dovoliť, aby ste sa nám tu niekde podrezala“; a potom už sa len Magda povracia na kachličky a potom už len ten druhý zlý policajt „nehraj tu divadlo“, jeden dobrý, jeden zlý, jak z blbého vtipu, a potom už len rozrušená nevyspatá zrútená vydesená matka, gynekologička, vyšetrovatelia, školská psychologička a, samozrejme, Babička, Babička s takou fackou, že Magda má dva týždne modrinu, a, samozrejme, stará Garajčíková, ktorá si na dievčatku, na bývalom dievčatku, zgustla, dievčatko roztrhala v zuboch a verná svojmu štýlu dievčatko aj celú „tosúsociálneprípady“ Rodinu poohovárala po celom Sídlisku. Na, tu máš, Separaťáčik. Koniec tretieho detstva.

Ivana Gibová (38)

Narodila se v Prešově, kde na Filozofické fakultě Prešovské univerzity vystudovala obor slovenský jazyk a literatura. Literárně debutovala v roce 2013 povídkovou sbírkou Usadenina, následující rok jí vyšel román Bordeline, který poté zdramatizovaly slovenské Divadlo Stoka a pražské Nekroteatro. Román byl také přeložen do češtiny, stejně jako autorčiny další knihy Eklektik BastardBarbora, buch & katarze. Loni jí nakladatelství Vlna vydalo knihu Babička©, ze které zde přinášíme ukázku.

↓ INZERCE
Inzerce Budvar
Inzerce Budvar

Slovníček

Předplaťte si Respekt a nepřicházejte o cenné informace.

Online přístup ke všem článkům a archivu

Články i v audioverzi a mobilní aplikaci
Možnost odemknout články pro blízké
od 150 Kč/měsíc