Emigrantov nemajú radi nikde
Stotožňujem sa s názorom pani Jany Kreuterovej Utrpení vzdělané ženy v Americe (Respekt č.18) o zachádzaní s emigrantmi v hostiteľských krajinách a zaiste každý, kto ho zakúsil, by mohol o tom písať romány. Ostatne, každý exil je určitou formou otroctva a so spravedlivosťou nemôže veľmi počítať. I Brežneva, hoci bol vládcom krutej diktatúry, oficiálne prijímali hlavy západných štátov na červenom koberci a s poctami, čo sa nedá povedať o Solženicynovi, morálne na neporovnateľne vyššej úrovni. Tisíce cudzích vedcov boli - a sú - podrobované nezmyselným „odborným“ skúškam, hoci ich vedomosti neraz prevyšujú znalosti domácich, len preto, aby sa získal čas, po ktorý ich mozgy pracujú za podradné ceny. (Po našom príchode sem v r.1968 jeden pracovník Ministerstva imigrácie celkom otvorene priznal, že s každým dospelým a zdravým prisťahovalcom - budúcim usadlíkom získa hostiteľská krajina 15.000 dolárov a ešte oveľa viac, ak je vzdelaný a má deti s perspektívou dobrej výchovy - prepočítajte si tú sumu na dnešné pomery!) Tú istú hodnotu samozrejme utečencova vlasť stráca. Lenže jej kyvadlo spravodlivosti sa vychyľuje nesprávnym smerom. Všetky tie poníženia a ústrky, ktorým sú emigranti vystavení, majú svoj pôvod v ich domácich systémoch, pre ktoré sa im tam odnechcelo žiť - nech už odišli „dobrovoľne“ - kto nechcel odísť, nemusel! - pripomeňme si znova slávny výrok súdruha Dienstbiera - alebo ich rodná Strana (prípadne iné „strany“ v iných…
Tento článek je v plném znění dostupný předplatitelům.
Odemkněte si všech 26 článků vydání zakoupením předplatného. Pokud jste již předplatitel/ka, přihlaste se.
Pořízením předplatného získáte přístup k těmto digitálním verzím už v neděli ve 12 hodin:
Pokud jste v článku našli chybu, napište nám prosím na [email protected].
